Dediči posmrtnej ríše

Podrobný popis

Epická fantazijná sága inšpirovaná fínskou mytológiou Víťazka poviedkovej súťaže Martinus Cena Fantázie z roku 2019 zavítala do posmrtných ríš inšpirovaných fínskou mytológiou a prináša originálny príbeh plný bohov, polobohov, ľudí i temných predzvestí. Súrodenci Galjam a Galjanka, ktorých dedičstvo je už od ich počatia vratké ako náklonnosť bohov; Agumd Zlopovestný, osirotený dedič šakľoveckej ríše, ktorý vyrastal pod sukňou Junky, mocnej vidmy a zlodejky života; Milija Svetlá, dedička Dračej noci, narodená s vláskami krehkými ako semiačka púpavy, ktoré mohla obväzovať šatkami jedine jej matka, Ochrankyňa krehkosti, na vlastnej koži okúsila krutú ostrosť Junkiných úmyslov; Öissanna, dedička najvyššieho titulu v Dräkavrši jaspani, ktorá žije nad najchladnejšou riekou Mer a trasie sa z horúčavy, ktorú do nej vniesol jeden z bohov. Títo všetci a mnohí ďalší zvedú boj proti vojsku vidiem a bylinkárov ozbrojených čiernymi silami a aj proti ľudskej, božskej i polobožskej nenávisti. Autorka pútavo opisuje mytológiu i súčasnosť predsmrtnej ríše Dräkavrš i štyroch posmrtných ríš bohatým jazykom hodným epickej ságy, v ktorej sú jednotlivé postavy farbisto vykreslené a rovnako dôležité ako rozvetvený dej. O autorke Dominika Madro (1990) vyštudovala slovenský jazyk a literatúru, neskôr aj dramaturgiu a scenáristiku. Zvíťazila v prestížnych literárnych súťažiach rôznych žánrov Poviedka 2016, Martinus Cena Fantázie 2019 a Poviedka pre deti 2019. Pracovala v BIBIANE, medzinárodnom dome umení pre deti v Bratislave, v súčasnosti je redaktorkou mesačníka Knižná revue. Debutovala folklórno-mystickým románom Svätyne (KK Bagala 2019), ktorý vznikol z rozpracovania víťaznej poviedky Svätyňa. Píše rozhlasové rozprávky (O pyšnej vlne, Agátka a jej dobrodružstvo), poviedky i recenzie. Ukážka Vzduch bol ako duch. Chodil, skákal, prevracal sa. Sem-tam sa rozbehol a smial ako víchor. Panna Ilmatar, biela kráska zahalená do čipkovaného plášťa, sa jediná vznášala v svrbivých dutinách vetrov a meluzín. Vietor ju kŕmil hlukom, vzduch tichom a víchrica tá bola najnemilosrdnejšia ničím. Svet Ilmatar sa nezačínal a nekončil. Len sa hnal a ona s ním. Cítila sa odtrhnutá nevedela od čoho; vytrhnutá nevedela odkiaľ; roztrhnutá nevedela kým. Pohadzovalo si ju prázdno v prázdne. Ilmatar trpela. Volala do vzduchu i víchra: Zlom! Aspoň zlomok mňa! Niekde musí byť hĺbka a výška. Niekde musí byť hlas a tón. Niekde musí byť miesto, kde sa vetru ostro stavajú do cesty. Vo svojom čase bez dní a rokov nedokázala vymerať obdobie medzi svojím volaním a odpoveďou. No odpoveď prišla. Na krídlach striebornej kačky. Preletela okolo Ilmatar a Ilmatar v sebe zrazu objavila pohyb. Vlastné telo. Rozhodla sa spadnúť. A tak padala a padala. Ó, šťastný pád, spieva sa v dräkavrších i kryčinských piesňach dodnes. Na tom sa obe pevniny zhodnú. Spadla do hudby a sily. Pocítila vlny. More ju uchvátilo. Bolo hlboké a vysoko nad ním žilo nebo. Bolo životaschopné. Toto hľadala. Kráčala po morskom dne živá. Po prvý raz. Zamilovala si vodu. A potom si uvedomila, že si dokázala niečo zamilovať. Žijem.